Raz

Keď nás bolia sny

a láska 

zapadá prachom

obrastená machom

- Skrat

Páli pocit ne-viny

Hnev, bolesť sa vkráda

do duše, do srdca

Rozbitá romanca

- Plač

Nik sa ťa nepýta

prečo si dobitá

Modriny na duši

totižto nevidieť

Dážď slzy pozmetá

Úsmevy do sveta

A nikto netuší

že zrútil sa svet

Tvoj svet

Sekunda hodinou

Zaspávaš si s inou

Mravce a červíky

v bruchu mi bývajú

To prejde! Neboj sa!

Nie si sama sama...

A dierou v hrudi

by si dovidel až Myjavu

Kolieska na nohy

a vietor do čela

Žiť predsa aj bolí

A už som dospelá

S kávou si ustelieš

Dym izbe vráti jas

Horkosť sĺz dopiješ

A budeš ľúbiť zas

Raz

čierna a biela

čiernou kreslíš obrysy
svojho ja a narcisy
bielou svetlo dotváraš
a v bielej skrini zatváraš

sa v čiernej tme s dušičkou nemou
zabúdaš aj svoje meno
na biely papier snažíš sa
popamäti sa napísať

kľúčovým otvorom
dúhovkou zebrovou
preniká paprštek
chytáš si do hrste

atómy temnom skrkvané
nalievaš do bielej vane
z čierneho kohútika tajne
a zmáčaš rany pozliepané

biely lep z rán už vytiekol
preniká čierna krvavá
o-duševne-ne horko vzlykáva
pravdu si tajne preriekol

,,,

desí nás bolesť a spútava strach
unikať chceme pred problémami
hľadáme vône a necítime pach
okato túžime po bozkoch pod lipami

a čo z tých bozkov
keď sú iba naoko
načo mať lipy
ak nevieš mať rád?
z vymytých mozgov
opantaných barokom
vyzliekaš slipy
a vystojíš si rad

po chodníku slávy
rútia sa davy
strkajú, tlačia
sa iným do tela
nafúknuté hlavy
otelené kravy
a bľačia a bľačia
až do ne-smela

daromné dary
nemravné mravy
a dvestá nevyslovených slov
telesné vary
každý je hravý
skončíš s ním a on bude s ňou

myseľ bez obrazov
počuješ nejasne
hmat ti zlyháva
nohy prestávajú niesť
život vyčítavých pohľadov
všetko, čo svieti, raz vyhasne
odkvitne púpava
smrtitá zvesť

mlčky a trpiac tu
zahodíš samotu
do temna ničotného
svetlá už pohasnú
celú ťa - úžasnú
pohltia vlny prázdna tvojho

až kým

Nebo padá syrytmicky na zem

Hviezdy všetkých krás

(žien)

S tebou do nich bezváhania ľahnem

Ráno – večer – zas ... (Snáď –už– raz!)

oči pasiem

nie sú chladné

hrejú zvnútra

v očiach jagot sĺzavý

tiene zradné

z môjho kufra

po víne sa kĺzať – my

vločka v dlani

zmizne v čiarach života-

-schopných

letmý úsmev pier

preblýskaných

ako vlani –

celý život v tej jednej kvapke stroskotá

(ó, čas urputný!)

Kupuješ šťastie na úver

ničnetušiacich ne-závislých premenných

v pred-rannom šere

do ohňa hádžem

úlomky stratových lásk

pozatvorené dvere

za nimi moja – nádej

v ktorej mal si ma tak vínovo – ale – rád

na šálke s bodkami

vyriekam naivne

ľúbi-či-neľúbi

až kým (mi) nesvitne

tak peklo

tak blízko k zlobe
a smrť navôkol klope
sama, trhá žily
tým, čo je život ne-milý

otázky a pády
myšlienky "sa zabiť"
bitky názorov a tiel
čo mohol som a čo som chcel

v preddverí pekla
v pahrebe kutať
a prsty strkať aj tam, kam nie
duša nezmäkla
myšlienky v tú trať
zmenená tvár na nepoznanie

láskavec ozrutný
ožral sa z lásky
dorazil v zomknutí,
prekvitol v triašky

bez mena.
etiketa čierna
v povedomiach bližších
hyena
nikdy nebyť verná
tým očiam. sotva dychtíš.

preteká rputne
tuhne v žilách
a znova prúdi zbesnene
precieliť nutné
ach, človek, ty, ach!
v bdelosti žhavé zasnenie

podkovy bez šťastia
štvorlístky vädnú
v okovách stáť - ja
oči až blednú

liská sa blýskavec
vyteká kútikom
stiera tú hnilobu zdutých líc
človek či pokrytec?
obchádza oblúkom
uličné lampy bezcudníc

ruky sa chvejú
srdce už vratko
dobúchava v tom koši špín
duše kamenejú
formičky s lopatkou
ti k pieskovisku podáva Boží Syn

A zajtra zas.

V porannej káve

S horkosťou vypiješ

Usedavé slzy

Na zreteli stále

Že bez lásky nežiješ

A pohľad spať ťa mrzí

Usedená v kresle

Do betónových papúč

Spoza okna pretisol sa mráz

Pokrčená presne

Vyhladiť ma nauč

V tých tónoch nesmrteľný jazz

A zajtra zas

"V"

V povetrí vetria si

povoľné 3 vlasy;

Pod kožu zavieva.

Vnímam to vlnenie –

víry, tíš, fúka, viem...

Tak si ma chránieval.

Komínom do sveta

sadza von vylieta,

hrdlička belavá.

V tichosti, bôľavo

so slzou von dranou

sivieť sa necháva.

Nikomu nestačí

Boží či onačí

vzduch – vietor – biely svet.

Tak sadze zapriahli;

Beľ si prenajali;

Tiahnu za jej rukoväť.

(Niet cesty späť..?)

...

Povetrím vznešene

nadnesene splýva

sadzová -panna dní-.

- Priepasti duševné.

Na „zbohom“ kýva

dobro. Neráta sa už s ním.

Život na dôvod

Oxymoron života
je v každom našom kroku.
Čakáme na GODOTA;
stúpame na golgotu.

Dúfame a chceme žiť.
Veríme v nepoznané.
Nik z nás nechce v pekle hniť;
toť túžby neslýchané.

Životom ubití,
životom objímaní,
držíme v zovretí
kus srdca našej mamy.

Dychtiví po poznaní,
túžiaci po večnosti.
Sme do nej pozývaní.
My. Plní nestálosti.

Chceme byť ľúbení.
Milovať niekoho.
Mať vŕbu v súžení.
Mať život na dôvod.

Mať dôvod na život.
Žiť život pre lásku.
Tvarovať sochy z vôd.
Nevisieť na vlásku.

Pštros

Do notovej osnovy
môjho života
si píšem denník
svojich dní.

Aj dnes.

Lenže tóny
ešte nejak
neprišli.

Čo ak
hudba
onemela?

Alebo...
to som len ja
dnes hluchá?

Počujem iba vôňu mojich vlasov
a sladkosť tvojich pier.

Už chápem,
čo znamená
"mať hlavu v oblakoch".

...asi sa zahrám na pštrosa.
Ibaže piesok nahradím
partitúrou
Cage-ovho ticha.

Plátno noci

Keby tak tie neóny vedeli rozprávať...

Koľko bozkov a objatí
by bežalo na ich plátnach?
Koľko šťastia a koľko sĺz
by sa plavilo po ich stĺpoch?
Koľko "zbohom" a koľko "tak nabudúce.."
by zaznelo na rozlúčku?



A kto by to všetko počítal?

Keby

Keby stromy nekvitli
a ruže nemali tŕne
a vtáky nevedeli lietať...

Kto by naše túžby,
ovocné bozky
a čierne ruže
vynášal do neba?

Na krídlach vtákov
nechám sa niesť.
Do hĺbky výšin
v nich poletím.