A mne sa rozsypal súlad celého dňa. Života.
Chápete, nemám rada, keď mi krídla neladia.
Keď jedno kmitá inak ako druhé. Pravé vpravo
a ľavé - celé zle. Je ľavé.
Je to ako s rukami, nohami,
či inými párovými orgánmi.
A tak tu plačem sama nad sebou,
nad krídlom a prihorenou vodou na kávu
- vyparila sa a prihorel aj hrniec.
Celé je to nejak viac doľava.
Hrám si na tom rozladenom krídle,
stolička sa zasekla a ja musím
hompáľať nohami - ó, aké oslobodzujúce!
Tam nedbáte na rytmus, nohy idú zo zotrvačnosti,
stačí párkrát pomykať. Až som z toho v pomykove.
..len to krídlo neladí. A mne to až tak - nevadí.
Veď disonancie sú dnes IN.
Ako šedá, či iná ne-farba. A pre šedú mám cit!
Možno mám cit aj pre krídla.
Citujem.
Krídlim.
Šediviem... (?)
...len tá hrča z hrude neodchádza.
Dýcham plytko.
Mala som ti to povedať.
Že leto skončilo a jeseň zaspala.
Nosíme zimné bundy a omŕzajú nám dušičky.
Pomaly bude prvého, druhého - a zasvietime
všetkým tým, ktorých sme kedysi mali.
A ktorí mali nás.
Zas.
Po čase stále žijú v nás.
Tú chvíľu.
Pre tú šedosť, pre zlomené krídla.
Pre neurčitosť, ktorú jeseň prináša.
A plačú husle primáša, že jedno krídlo neladí.
A čo!
Sú aj iné kľúče ako tie G a F.
A francúzskym to - nevadí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára