S o m . . .

ako taká
zablúdená lastovička
Tu muška
tam voda
Ale kde si ty?
Leto odišlo
už zoraná je pôda
Komu mám vravieť tieto pocity?
Aj z vody je ľad (už)

aj slnko zuby cerí

Aj z teba je chlap - muž

do izby vrhá tieň, keď vstúpi do dverí

Počuješ?
Ako rastiem
ako sa strácam
ako som rozkvitla
opäť uvädla
a rozkvitla zas?
Už staviam hniezdo

Kde začať?

Od blata (nie)
ani od stebla
ale od seba

potom od teba a nás

Podaj mi pohľad

Ja vložím
líce do tvojej dlane
a zmĺknem
a stíšim (sa)
a počkám
čo sa stane

Domov.

Všetko sivé
Za oknom
Biela hmla
A ja stojím
Vo vlaku
A cestujem si doniekam
Hlava bolí
Ale nech
Aspoň zas viem, že ju mám
A som rada.
Vážne rada.
Tak sa skláňam
S pózou dám
Mávam vranám
A dávam šancu náhodám

Hranice.

Rámcujeme

delíme

nech vieme

kto s kým

(čo s čím)

hraničí

Vždy mať medze

Od iných

sa separovať

A sebe nič?!

Ja som predsa

najväčší

najlepší

..a ničí.

Noty.

Čierne na bielom
tam ležia
papieri
Všetky ich objať..?
Na to mám
stále
veľké medzery
Každá prvá
je často
aj tá posledná
Moja
Dojemná

Dážď.

Všetko je inak, než sa zdá

Ja plačem

na teba padá dážď

A ty dažde nemusíš

a sĺz sa desíš

Ani mňa už nemáš rád

Tak prším

(a píšem)

Znova.

A budem, ešte toľkokrát...

Oči

Do očí ti hľadím
hľadám seba
dávny svet
s príchuťou liet a malín
nádejí
pravdy
lásky
Uvädol vari ten malý kvet..?

Mám dokorán oči
plné života a túžob
Bolo v nich toľko plánov
otázok; aj búrok

Prišla spúšť.

Vrhám na teba pohľadom
moju malú zelenosivomodrú púšť

Žmurknem, veď čo -
iskry skáču naprázdno
Zaspíme v objatí
Opúšťame sa nadránom
A znova.

Prázdna notová osnova.

Tváre

Už nechcem byť tak nemožná
nemohúco nemá
Zabúdam tváre
duše a mená

Srdce na franforce
každý v inom rohu
Roztržité pukance
Duša na zálohu

V bábke zvanej telo
dýcha sa čoraz ťažšie
Napiť sa chcem smelo
z tej nablýskanej čaše

Niečo drží ma a nechce pustiť ďalej
okúsiť svety dosiaľ nepoznané

Pribitá, v okovách
za oknom hľadám márne
hltajúc vlastný strach
tie zabudnuté tváre

Križovatky.

Návraty a odchody...
Výmenné obchody
Križovatky a rázcestia
Krížne cesty sú nám (už) súdené
Body, kde sa rozídeme aj zídeme
Miesta
na ktorých nás plakať naučia

Tam...
Duše bez tvárí
a tváre bez mena
No čo - nebol jej typ
ani ona jemu súdená

Nekonečno objatí
sa denne vystrieda
Pokáním klopia zrak
V sútoku riek
deň čo deň sa roztratia
kropaje sĺz
čo ľudské srdcia vyplavia
pre lásku;

A možno iba tak.

Vraj.

Aj pokus sa ráta
Vraj
Pokus - omyl
Pokus - omyl
...
Už pätnásťkrát
si si dnes
ruky umyl
A ani to nestačí

Sme Boží
či onačí?

Snáď milión pokusov...
A aj tak príde.
Milión-prvý
             
            PÁD.

Vlasy

Ah!
Všade samé vlasy!
Moje vlasy.
Vypadáva mi
hlava.
Od korienkov.
Uniká...
a zanecháva
stopy.
Moje DNA.

Aj u teba
som sa
rozsypala.
A ani si si nevšimol...
že okrem
vlasov na vankúši
máš na srdci stopu
mojej malej
čiernej
dlane.

Dnes.

Dnes
mám motýliu náladu
Práve dnes - od rána
mám chuť odletieť
Život v kukle
je príliš...tesný
Je v ňom tmavo a temno a
dotyky už nestačia

Kontúrujem si ťa
Modelujem prstami
Viem naspamäť tvoje črty
Len farby
akosi neprichádzajú
Pokrčené krídla sa
tlačia k tebe...

Čo, ak som nočný motýľ?
Čo, ak ty si jediné 'svetlo', ktoré môžem mať?

Napokon
aj tak
všetko pohltí
čiernota.

/13.10.2015 cesta do ba, vlak/

Rozladilo sa nám krídlo.
A mne sa rozsypal súlad celého dňa. Života.
Chápete, nemám rada, keď mi krídla neladia.
Keď jedno kmitá inak ako druhé. Pravé vpravo
a ľavé - celé zle. Je ľavé.
Je to ako s rukami, nohami,
či inými párovými orgánmi.
A tak tu plačem sama nad sebou,
nad krídlom a prihorenou vodou na kávu
- vyparila sa a prihorel aj hrniec.
Celé je to nejak viac doľava.

Hrám si na tom rozladenom krídle,
stolička sa zasekla a ja musím
hompáľať nohami - ó, aké oslobodzujúce!
Tam nedbáte na rytmus, nohy idú zo zotrvačnosti,
stačí párkrát pomykať. Až som z toho v pomykove.
..len to krídlo neladí. A mne to až tak - nevadí.
Veď disonancie sú dnes IN.
Ako šedá, či iná ne-farba. A pre šedú mám cit!
Možno mám cit aj pre krídla.
Citujem.
Krídlim.
Šediviem... (?)

...len tá hrča z hrude neodchádza.
Dýcham plytko.
Mala som ti to povedať.

Že leto skončilo a jeseň zaspala.
Nosíme zimné bundy a omŕzajú nám dušičky.
Pomaly bude prvého, druhého - a zasvietime
všetkým tým, ktorých sme kedysi mali.
A ktorí mali nás.
Zas.
Po čase stále žijú v nás.
Tú chvíľu.
Pre tú šedosť, pre zlomené krídla.
Pre neurčitosť, ktorú jeseň prináša.
A plačú husle primáša, že jedno krídlo neladí.
A čo!
Sú aj iné kľúče ako tie G a F.
A francúzskym to - nevadí.

.5.10

Hrejivosť májová
lásku nám ponúka

A vône

A ťahá tiež
čerešne z klobúka

Kukučka zakuká
jeden-dva-tri razy
Z hladiny odčítaš
len pekné odbrazy

Stromy ružovejú

A nám sa zrak kalí
Vypočítavame z tých
čo v srdcia vrast(áv)ali

Nech máj vždy dvoch hreje
Nech slnko páry páli
Vedno sa ľahšie smeje

A lásky
sa vždy
máli

LasKava

Letokruhy
v šálke
čo káva zanecháva
Sú sťa vrásky
na tvári ženy
ktorá mala príliš rada

Pena opadla
Tak ako ošiaľ v srdci ustúpi
keď láska zloží si okuliare z ruží
a jedno srdce to druhé olúpi
A ruže uvädnú
No láska - zosilnie? prerastie?
Po čom tak bojí sa naše srdce túžiť?

Odtlačok rúžu zostal
Zvonka
Pečiatky na srdci nevidieť, nebadať
Každý sám si cíti tú trpkosť
V sebe
Ako trnka
Či nechať tie lupene zo seba opadať...?

Sentiment.

Keď atmosféra

je až príliš

sentimentálna

Vdychuješ

s ňou kúsky

svojho strachu

nevediac

že táto chvíľa

bude trvať

večne

Že tento moment

nemá koniec

a vždy

keď sa chceš

nadýchnuť

nepustí ťa ďalej

Máš z nej hrču

v hrdle

prázdno v duši

mráz v žilách

Už myšlienkam

dáva pokyn

Ďalší skončil

v koši

a ty - 

ešte si ani

nežila

Múzy vs. muži

Múzy su nečakané...
..ako muži, ktorých nečakane stretneš a
nestihnete si povedať ani svoje mená.
Niečím ťa nadchnú;
a či už je to múza alebo muž,
Ty na moment
(ne-istý čas)
zostávaš iná,
usmievavo tajomná,
tajomne usmievavá

a - očarená...

Jesenná

Či necítiš tú neistotu
ktorú ti ponúkam?
Opri sa o mňa
Poletíme vedno
Ktoviekam

Vzlietneme ešte vyššie
A padneme možno
mnohokrát
Vrany krákajú
Zjesenieva sa
Z diaľky prichádza
Krá krá

Krátko nám bolo spolu
Nuž zotrvajme ešte chvíľu
Pozhovej u mňa
Ja sa uvelebím v tvojom zovretí
(ak dovolíš)

Potom tíško odletím
a ty si ma
ani nevšimneš

Len vôňa kávy ti ma pripomenie
Pošteklí ťa pod nosom
keď dám ti posledný
letmý bozk

Na sladké sny
A na život

Zbohom

Ty

Budem plakať do tvojich vlasov
Kým úplne vyschne mi v krku
Hrča zovrie moje hrdlo
A otvorí sa diera v hrudi

Potom precitneš
Napojíš ma živou vodou
Na okamih dáš pocit istoty
Objímeš bez slov
Zacelíš ma sebou

Potom budem môcť
Kráčať chvíľu celá
A až ma opustíš
Vyplačem sa do vône
Čo zanecháš mi na vankúši

Keď aj tá vyprchá
Zhlboka sa nadýchnem
Poslednýkrát neba
A vznešene vykročím
Ku iným
Hľadať
Teba

Tamagoči.

Pripíjam s gráciou
Aj na nás
Ak sa letmo stretnú zraky
A štrngám na lásku
A na čas
Veď život je raz taký
Dáva a berie
A dáva znova
A....dokáže nás v okamihu
do rukáva schovať
a sme tým
čím sme neboli
Po hmate sa však spoznáme
A po pachu
Aj po chuti
A škrtám ďalších v zozname
čo chutia
aj sa dajú. Ohmatať.
A ovoňať.
Vkladám kartu
zadám PIN
a vyberiem z toho
čo ponúkne mi automat.
_____________________________
Možno raz.
Možno raz sadne mi
aj srdce.....
...nielen oči.
A potom.
Potom môžem
nechať zomrieť
moje tamagoči.

Tu a teraz.

Strach hrôza a koniec sveta.

Bolo. Bola jedna veta..

Život išiel; a on kráča ďalej snáď.

Choď vedno s ním

Veď - niet sa čoho. Báť..?

Buď kvapkou v mori a

Morom v oceáne.

Tancuj, spievaj, ži

Tento (len tvoj) tanec.

Posledný či prvý...

..iný nebude.
Už.

Až do špiku. Ži.

Do stuhnutia krvi

miluj, vášni, dýchaj,
túž.

Inakosť sa preceňuje

A fádnosť je tuctová...

Nuž.
Buď sebou..

Vedz, že ono

nezačne to odznova..

Teraz a Tu..

Jednoducho
Prosto - buď.

Ja.

Perzeidy; Meteorické roje.

Duševné boje: Ja vs Ja.

Ono to vôbec nie je ízy.

Byť sebou

So sebou

U seba...a tak.

Tak hľadím na nebo.

Nespočetné kvantá tých

Malých svetov čo

Odrážajú Svetlo do mojich

Vyprahnutých očí.

Daj sa mi napiť, ó,

                     Nočná krás(k)a!

Daj sa mi žiť...

Nech som.

- Iba tak.              - Nie iba tak.

Mať sa. Byť. Tlieť.

Nech viem.

Cítiť..................................

                                 Láska.

Poskromne tichúčky vpíjaj sa vo mňa....

na ceste domov

keď vás oslovujú zvláštne veci
že chlapi ktorí sú s vami v kupéčku
sedia s prekríženými nohami
a vy - sedíte ako chlap

keď váš neurčitý úsmev
púta neisté pohľady
a možno by vás ten pán
čo sedí oproti
aj nepatrne pohladil
ale len sa (opatrne) díva

keď vám zaspal čas
a váš deň sa začal až
cestou k smetným nádobám
pod schodami intrákového vchodu
kam ste zahli cestou na vlak

keď pravidelný rytmus rýchlika
vám otriasa bunkami
a vy vnímate iba tento priestor
a celý život a svet okolo
akoby vám unikal
pomedzi
cesty vlakom tam a späť

keď táto spleť
situácií a prestupov
zvaná mimochodom životom
stráca na váhe
a nohy v topánkach na podlahe
sú fasa zaujímavý objekt
na intelektuálne rozhovory
samej so sebou

keď vášmu pohľadu neunikne
jediný detail
a váš život vám prchá
jedna radosť
za druhou

keď zachytíte vlnu
a hneď
ju aj púšťate
v domnení
že príde snáď lepšia
a vy ju zmeškáte
ako tie tri vlaky
na ktoré ste už dnes
mohli
nasadnúť

len ešte.

chcela som len

z čela

pot ti utrieť

byť kvapkou

čo vpíja sa

v tvoju pleť

byť pehou

ktorá blúdi

svetom

tvojej pery

ešte včera

som chcela

/byť a veriť/

byť len vzduch

čo dýchaš

stačila mi

tvoja nevýslovná blízkosť

dnes čakám

kedy ťa

stratím

z dohľadu..

už choď.

prázdne slová.

veľavravné prázdne vety
koľko kriku pre nič
rozhadzuješ krídla v svety
lenže chýba pohonič

jazdíš zmätne
láskaš tajne
hladíš hriešne
bôľavo
žiadne trefné
žiadne
správne slovo
ešte nepadlo.

poloprázdno

vo vzniklom poloprázdne

vyčítaš z očí
celkom rázne

vyhaslý plaměn tlieť

a príliš posadnuto

nemo a
celkom kruto

mi prestávaš rozumieť

keď mne
začína sa cnieť