Kráčam si bezduchými ulicami. Sama. Mysľou mi letí prázdnota, ventilujem si hlavu, keď tu zrazu - postojím. Celé moje telo od hlavy až po päty zalievajú zimomriavky. Déja-vu.
Prechádzam ňou takmer denne. V mojej mysli už zašlá prachom, ale v skutočnosti stále funkčná a živá ako kedysi. Pri pomyslení na ňu sa mi v hlave vynárajú rozličné myšlienky, spomienky, zážitky, sny.
Pohľad z okna nášho domu - vždy tá istá rutina - auto, chodec, nič, bicykel...a predsa každým dňom trochu iná. Poznám ju už takmer 21 rokov; ulica môjho života. Je plná neviditeľných stôp všetkých topánok, ktoré som kedy mala obuté. Zažila so mnou veľa okamihov. Každá moja cesta z domu začína vykročením na ňu.
Občas ružová a niekedy zasa čierna. Snáď miliónkrát som cítila hrejivé teplo jej asfaltu v lete. A mnoho ráz mi spôsobila mráz na chrbte v tuhých mrazoch zimných večerov, ako keby mi dýchala ľadovým dychom na krk.
Jar, leto, jeseň, zima. V každom ročnom období hrá inými farbami. Ligoce sa jarnými rannými kvapkami rosy, kvitne pestrými vôňami leta, vznáša sa povetrím spolu s lístím jesene, trbliece sa hviezdami zimných snehových vločiek.
Dokáže zdieľať smútok a znásobovať radosť. Odjakživa hojila rany detských ubolených srdiečok. Už si ani nespomínam, kedy naposledy bola pokreslená pestrofarebnými kriedami, kedy po nej skákala lopta, alebo kedy poskytovala úžasné skrýše pri hraní schovávačiek. Každý jej kút je niečím iný, charakteristický a výnimočný.
Má dva konce. A nikdy som nevedela, na ktorom z nich ma čaká nový začiatok.
Bola bezpečím môjho detstva. Svet našej ulice bol pre nás - deti - veľký, priam obrovský. Pred každým jej domom nás čakalo iné a jedinečné dobrodružstvo. Rástla spolu so mnou. Vlastne, nie - nerástla. Čím som ja bola väčšia, ona bola čoraz menšou a menšou. Už sa mi nezdala cesta z jedného jej konca na druhý taká dlhá.
Dnes je z nej stará dáma, ale ešte vitálna a s málo vráskami. Zatiaľ nepotrebuje žiadny lifting či make-up. Hoci každou chvíľou mení svoju zastaralú tvár, jej základ je stále rovnaký. Domčeky po jej stranách jej dodávajú život. Ich svetlá (v) noci všetkým ukazujú, že nie je mŕtva. Už to nie je tak často, čo sa ňou nesie šťastný smiech a detský krik radosti, ale zvykneme sa o to postarať aj my - ja a moji priatelia.
Má v sebe ukrytých toľko tajomstiev. Počula všetky naše tajné rozhovory. Videla každú moju lásku, všetkých mojich priateľov. Každý, kto akokoľvek vstúpil do môjho života a do srdca, dosť pravdepodobne vkročil aj na túto ulicu. Moju ulicu.
A tak stojím a rozmýšľam. Či vykročiť ďalej alebo zostať stáť? Ulica, ktorá spojila môj život so životmi mnohých. Na ktorej sa stretli cesty mojich priateľov s tou mojou. Ulica s veľkým "U". Blízka, a predsa vzdialená. Každým dňom iná, ale nakoniec - tá istá. Vždy.
Od útleho malička bola mojím svetom. Čoraz ďalej som ňou kráčala od nášho domu. Najskôr po prvých susedov, potom po druhých, po križovatku... Až mi ukázala cestu aj inam. Do väčšieho sveta. A iných ulíc. Ale vždy ma čaká; tam - pri zrkadle. Známa... Moja.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára