Domov.

Všetko sivé
Za oknom
Biela hmla
A ja stojím
Vo vlaku
A cestujem si doniekam
Hlava bolí
Ale nech
Aspoň zas viem, že ju mám
A som rada.
Vážne rada.
Tak sa skláňam
S pózou dám
Mávam vranám
A dávam šancu náhodám

Hranice.

Rámcujeme

delíme

nech vieme

kto s kým

(čo s čím)

hraničí

Vždy mať medze

Od iných

sa separovať

A sebe nič?!

Ja som predsa

najväčší

najlepší

..a ničí.

Noty.

Čierne na bielom
tam ležia
papieri
Všetky ich objať..?
Na to mám
stále
veľké medzery
Každá prvá
je často
aj tá posledná
Moja
Dojemná

Dážď.

Všetko je inak, než sa zdá

Ja plačem

na teba padá dážď

A ty dažde nemusíš

a sĺz sa desíš

Ani mňa už nemáš rád

Tak prším

(a píšem)

Znova.

A budem, ešte toľkokrát...

Oči

Do očí ti hľadím
hľadám seba
dávny svet
s príchuťou liet a malín
nádejí
pravdy
lásky
Uvädol vari ten malý kvet..?

Mám dokorán oči
plné života a túžob
Bolo v nich toľko plánov
otázok; aj búrok

Prišla spúšť.

Vrhám na teba pohľadom
moju malú zelenosivomodrú púšť

Žmurknem, veď čo -
iskry skáču naprázdno
Zaspíme v objatí
Opúšťame sa nadránom
A znova.

Prázdna notová osnova.

Tváre

Už nechcem byť tak nemožná
nemohúco nemá
Zabúdam tváre
duše a mená

Srdce na franforce
každý v inom rohu
Roztržité pukance
Duša na zálohu

V bábke zvanej telo
dýcha sa čoraz ťažšie
Napiť sa chcem smelo
z tej nablýskanej čaše

Niečo drží ma a nechce pustiť ďalej
okúsiť svety dosiaľ nepoznané

Pribitá, v okovách
za oknom hľadám márne
hltajúc vlastný strach
tie zabudnuté tváre