sú celým mojím bytím.
Ó, áno!
V duchu sa bijem do pŕs,
Niečo je vždy lepšie ako nič.
prečo celé svoje ja márnim.
V týchto prázdnych dňoch,
keď premrhám aj
už začaté sekundy
niečoho pekného.
Alebo zmysluplného.
Alebo aspoň niečoho?
Niečo je vždy lepšie ako nič.
Ničota týra.
Ubíja.
Trýzni.
Zabíja.
Zvnútra po kúskoch nahlodáva;
načne dušu, hryzká si zo srdca,
oslabuje nervové vzruchy,
vymýva mozog a opantáva zmysly.
Nie naraz;
ale je to ona -
- podmanivá, vábivá,
čo si berie.
A ty jej dáš.
Svoj život za sympatie.
Čas, bdelosť i vedomie.
Úsmev, radosť,
smiech aj žiaľ.
Chcenie a chtíč,
eufóriu a šťastie,
náladu, nadšenie
až ťa ... život ... ubije.
A ty odolá(va)š.
Trápiš sa a snažíš.
Vyťažiť čo najviac
z toho všetkého.
A akokoľvek tlačíš,
o to väčšmi tápaš,
bojuješ svoj zápas.
Život o život.
A ona si ťa podmaní.
Si v jej moci.
Celá.
A cítiš sa ničím.
Nie si už nikým.
Tobôž nie tou,
ktorou
stať si sa raz
chcela.
Nedúfaš.
Nevidíš možnosti.
Nenachádzaš.
Už ani nevieš hľadať.
Si ako v tranze.
Vieš o sebe,
ale sama sebe unikáš.
Vidíš sa akoby
z vtáčej perspektívy.
To je taký unikát.
A tie kusy látok,
rozstrihané kúsky šiat -
- sú ako ty.
Neúplné a deravé,
rozpárané na franforce,
bez tvaru,
so záplatami,
fľakaté a smradľavé.
Čakajúce na svoj čas,
ktorý už dávno
nadišiel.
